OK
OM
DO SNA

Okom do sna

Štúdia k filmovému projektu hercov Divadla z Pasáže

Divadlo z Pasáže je jediné profesionálne divadlo na Slovensku, ktoré pracuje s ľuďmi s mentálnym postihom. Malý divadelný experiment spred desiatich rokov postupne prerástol do koncepčnej práce so znevýhodnenými skupinami, divadlo na seba prevzalo plnú zodpovednosť za vývoj svojich hercov, ktorí sa takto krok po kroku približujú k plnohodnotnému životu ľudí okolo nich. Je úplne prirodzené, že s rozvojom tvorivosti a komunikačných schopností u hercov začal kolektív hľadať nové formy a umelecké disciplíny, prostredníctvom ktorých by mohol objaviť ďalší tvorivý potenciál v tejto sociálne podceňovanej skupine ľudí.

Naším cieľom projektu "Okom do sna" bolo na začiatku spraviť prvý dotyk divadelných hercov s filmom, výrobou filmu, jej zákonitosťami a princípmi a poodhaliť tak ich tvorivý potenciál v tejto umeleckej disciplíne. Divadlo z Pasáže už má jeden úspešný filmový projekt za sebou, v roku 2003 natočilo film "Z denníka jedného vagóna". Ján Štrbák natáčal voľné improvizácie hercov na určené témy a tie potom spracoval do celistvého príbehu. Cieľom projektu "Okom do sna" bolo ísť ešte ďalej, ponúknuť hercom možnosť vytvoriť vlastný film od úplného základu. Od námetu, cez tvorbu scenára, výber prostredia, réžiu, herectvo až po postprodukciu. Poskytnúť im teoretický základ a plnú technickú a lektorskú podporu pri tvorbe, ale tvorivú stránku diela nechať v čo najväčšej miere na nich samotných.

Človek s mentálnym postihom žije vo svojom vnútri plnohodnotný život, plný snov a fantázie, jeho najväčším utrpením je ľútosť a podceňovanie od ľudí z jeho okolia. Keď ľudí s postihom začnete pozorne počúvať, zabudnete na to, že nie sú krásni a nerozprávajú plynulo a za odmenu dostanete možnosť nahliadnuť do ich sveta. Oni si svoju realitu nevymýšľajú, iba ju vnímajú inak. Práve akceptácia "inakosti", rešpektovanie alternatívneho vnímania, je prvým krokom k ich integrácii do sveta zdravých. Vždy budú iní ako my, ale to neznamená, že s nimi musíme vstupovať do nejakej súťaže, že sa musíme pre to nutne "katovať". Práve naopak - pohľad ich očami nám zrazu môže objasniť veci, ktoré si zdraví ľudia robia zbytočne zložitými a upozorniť na niektoré prehliadané problémy. Preto považujem filmový projekt za jednu z nových ciest priblížiť inakosť, ako novú formu komunikácie, ktorá tieto dva svety spojí.

V prvej fáze projektu sme sa snažili zistiť, ako herci vnímajú film z pohľadu diváka. Pri skúšobných projekciách žánrovo rôznorodých filmov sme chceli nájsť témy a formy, ktoré ich zaujímajú. Pokiaľ ide o tému a žáner, je to pestré. Od dokumentov o prírode, cez akčné filmy, záznamy koncertov až po rozprávky. Spoločné pre všetkých pritom bola pomerne malá schopnosť dlhšie udržať pozornosť. Tá sa strácala už pri dielach dlhších ako 20 minút. Jednoznačne teda prevládali krátke a jednoduché príbehy pred celovečernými filmami. Druhou zvláštnosťou je vnímanie diel. Herci si dotvárali videný príbeh o vlastné konotácie a roviny, mali snahu približovať predstavovaný príbeh k svojej realite a skúsenostiam, akoby im nestačilo zotrvať v pasívnej úlohe príjemcu. Premietania vždy sprevádzala rušná debata, extrovertné výstupy a poznámky k pozeranému dielu.

Vychádzajúc z týchto pozorovaní sa javí pokračovanie filmového klubu v divadle ako dobrý spôsob na podnecovanie a rozvíjanie tvorivosti hercov.

Herecký kolektív divadla je zložený zo silných individualít, osobností s vyhraneným názorom a predstavou o realizácii filmu. Film je, rovnako ako divadlo, kolektívnym dielom a spolupráca scenáristu, režiséra, kameramana a ďalších vyžaduje veľkú dávku vzájomnej spolupráce a rešpektovania sa navzájom. Tu vznikol oproti pôvodnému projektu problém. V prvej fáze sa nám nepodarilo vydestilovať z nápadov a názorov hercov jednotnú myšlienku, ktorá by obsiahla túžbu každého. Cieľom projektu nie je iba vyrobiť umelecké dielo, taktiež terapeutická zložka je v ňom nepostrádateľná a pre prácu v tomto kolektíve aj kľúčová. Preto sa javí ako lepšia cesta zrealizovať viacero kratších filmov s menšími tvorivými skupinami, ktoré umožnia prístup každého herca k zložke filmu, ktorá ich láka. To si však vyžaduje dlhodobejšiu prácu s jednotlivcami a aj dlhší čas na dokončenie takéhoto množstva samostatných diel. Na oplátku však získame výstup rešpektujúci každého z hercov a nebudeme diskriminovať tých, ktorí sa kvôli svojmu handicapu v kolektíve ťažšie presadzujú.

Z rozhovorov a skúšok vyplynulo, že niektorí z hercov majú nesporné nadanie participovať na určitej zložke filmového diela - nad ostatnými v kolektíve výrazne vyčnievali. A to napriek tomu, že toto bola ich prvá skúsenosť s týmto odborom. Ich výnimočnosť je teda ukazovateľom istého prirodzeného citu pre film. Tento talent by bolo dobré ďalším systematickým cvičením podporovať a rozvíjať. Film je pre týchto hercov nová možnosť komunikácie s okolitým svetom a čím viacej dokážu odkomunikovať o to bližšie sa dostanú k integrácii do spoločnosti.

V prvom rade si treba uvedomiť, že nie je nevyhnutné dopracovať sa hneď na začiatku k výsledkom, ktoré budú putovať po celosvetových festivaloch. Pri projekte takéhoto typu je cesta prinajmenšom rovnako dôležitá ako cieľ – uvedomili sme si, že nie je potrebné hneď točiť filmy ako na výrobnej linke. Niekedy stačí, že sa iba budeme "hrať" - postupne objavovať prostredníctvom filmu nové možnosti tvorivosti. Distribúcia profesionálneho výstupu je prirodzeným cieľom celého projektu, ale v konečnom dôsledku je iba cieľovou páskou, ktorej predchádza dlhá fáza behu. Herci sa musia v prvom rade s filmovou tvorbou zžiť, musí ich baviť, a pritom plniť svoju terapeutickú funkciu, lebo iba tak má pre nich skutočný význam.

Herci majú na tému filmu rozdielny názor.

Miro Podlipný preberá svoje námety najmä z fragmentov svojich obľúbených filmov. Spája ich do akejsi mozaiky vlastnej, idealistickej predstavy svojho fungovania vo svete. Stotožňuje sa najmä s hrdinami romantických filmov a ich slávnych scén, ale vo svojich predstavách nevynecháva ani akčných hrdinov a porno. Zaujímavé je, že prirodzene vníma film ako celok tvorený z jednotlivých detailov, ktoré pri svojom rozprávaní patrične zdôrazňuje (odraz blížiacej sa milovanej osoby v zrkadle v pozadí scény, kde korčuľuje na ľade hokejista ako znak toho, že sa pozerá). V princípe jeho predstava dokumentuje osobnú túžbu po plnohodnotnom vzťahu so ženou.

Túžbu po vzťahu projektuje do svojho námetu aj Ľubka Berthová. V podstate rozmýšľa o príbehu principiálne rovnakom ako Mojmír, ale s väčšou dávkou romantiky. Stavia jednoduchý, až schematický príbeh lásky na prvý pohľad, sústredený iba na samotný vzťah a všetky ostatné elementy, ako napríklad ďalšie postavy či prostredie, sú pre ňu vedľajšie. Veľkú úlohu by vo filme mala zohrávať hudba a precízny výber protagonistov, ktorí musia zodpovedať konkrétnym postavám z reálneho života.

Mirka Kujanová chce vytvoriť príbeh o sebe ako španielskej tanečnici. Do filmu priamo zhmotňuje realizáciu svojich snov, predstavuje si dokonalý život v bare niekde pri mori. Veľký dôraz kládla na lokalitu natáčania, kostým a rekvizitu, ale ani v najmenšom neprejavila snahu naučiť sa kvôli tomuto filmu tancovať.

Ivo Blaško nestavia príbeh, vidí seba v postave gitaristu hudobnej skupiny. K tejto ceste sa pridal aj Janko Kiceš, ktorý je v tomto období veľmi ovplyvnený koncertným DVD skupiny Lucie. Obaja nemajú potrebu rozprávať príbeh, ale sú ochotní na niekoho filme participovať, ak ich bude treba.

K nápadu založiť kapelu sa pridal aj Peťo Gregor, jeho ambície však siahajú ďalej. Chce natočiť film o sebe, prezentovať seba a divadlo, v ktorom pracuje. Jeho tvorba je primárne určená pre jeho rodičov a je tvorená výhradne aktuálnymi zážitkami. Pre blížiacu sa oslavu narodenín svojej mamy vymyslel citlivý koncept natočenia ľudí v divadle a betlehemov z vianočnej výzdoby mesta. Je to autentický prejav cítenia súvislosti nálady v divadle s vianočnou náladou na uliciach. Tento koncept pri práci s kamerou začal aj uskutočňovať a pre jeho jemnosť sme ho zaradili ako jednu z ukážok tvorby hercov počas realizácie projektu.

Ivo Chmelko odsudzuje filmovú a televíznu tvorbu ako stratu času a považuje za dôležité spraviť dokumentárny film zachytávajúci krásu prírody stredného Slovenska. Rozprával o kraji, ktorý pozná, kde vyrastal a kadiaľ denne chodil celé roky pešo domov. Ako sa krajina naokolo mení, ako sa ľudia v mestách ničia a ako mestský stres zasahuje prírodu. Jeho námet je síce individuálny, ale krásne poetický a je pripravený na realizáciu.

Peťo Hudec nemá námet. Napriek tomu, že jeho život je vlastne prechod z jednej role do druhej (v bežnom živote hrá od policajta cez podnikateľa až po vlakového výpravcu a to až s takou presvedčivosťou, že raz sa mu naozaj podarilo vlak vypraviť), nemá vôbec ambíciu nejaký príbeh vytvoriť, alebo v nejakom cudzom príbehu účinkovať. Prekvapil však v momente ako zobral do ruky kameru. Komponuje záber v niekoľkých rovinách s dôrazom na zachytenie celej situácie okolo prebiehajúcej akcie. To ukazuje na nezvyčajný cit pre kompozíciu a tento jeho talent by bola škoda nevyužiť. Jeho prirodzené miesto pri filme je za kamerou a sám sa v tejto pozícii cíti najlepšie.

Peťo Vaculčiak miluje príbeh o Zlatovláske natoľko, že si jeho dramatizáciu z gramofónovej platne z detstva osvojil a považuje ju dnes za svoj pôvodný námet. Vytvoril svoj scenár, v ktorom nahradil rozprávkové bytosti konkrétnymi osobami z divadla a jednotlivé lokality príbehu rozmiestnil po priestoroch divadla. Jeho predstava je veľmi konkrétna, pripravená na realizáciu s kompletným scenárom.

Film ako výrazový prostriedok komunikácie by azda najviac mohol pomôcť Ľubke Turekovej. Stavia fascinujúci príbeh, sureálny, ale fungujúci. Komponuje vlastný obraz, do ktorého zasadzuje rôznorodé menšie príbehy, ktoré prebiehajú súbežne, navzájom spolu súvisia, alebo sa nepriamo ovplyvňujú. Hovorí o príbehu priateľov, ktorí sa vyberú na lyžovačku, ale zamrznú počas mrazivej noci na horskej chate. Zmenia sa na snehuliakov a pasívne sledujú dianie na svahu. Príbeh prekvapí svojou komplexnosťou, a napriek niektorým zvláštnostiam (pohrebné auto bez benzínu tlačia zlodeji áut nevediac, že v rakve vzadu leží mŕtvy otec jedného z nich), reálnosťou. Je fascinujúce, ako Ľubka prirodzene kombinuje originálne situácie do fungujúcich a dych vyrážajúcich obrazov.

Divadlu na mieru ušila koncepciu Danka Snopková. Každý z hercov a zamestnancov divadla dostane svoje miesto v jednej veľkej rodine, ktorá prežíva svoju ságu. Jednotliví členovia sa navzájom podporujú a plnia si svoje sny. Scenár je pritom otvorený a samotní herci si môžu do postáv projektovať vlastné túžby a tie tu s podporou rodiny napĺňať, čo prirodzene vytvorí dejovú linku. Jej námet je pripravený na realizáciu, plne rešpektuje možnosti divadla a jeho obyvateľov, kolektívnu tvorbu a zapojenie všetkých.

Ako ďalej

Prvá fáza projektu "Okom do sna" splnila svoj cieľ. Zoznámila hercov Divadla z Pasáže s filmovou problematikou a poskytla dôležité prvé indície akým smerom by sa mal projekt uberať ďalej. Jednak ako prakticky realizovať pôvodný zámer projektu, a tiež ako je možné tento zámer ďalej rozvíjať.

Systematické premietanie filmov a ich následná analýza má jednak pomôže hercom zorientovať sa v histórii filmu, a zároveň ich pomôže dovzdelávať v princípoch stavby a rozvíjania príbehu. Stavba príbehu je totiž v literatúre, filme i v divadle principiálne rovnaká a teda pochopenie jej princípov pomôže vo viacerých smeroch ďalšej práce s hercami. Vďaka tomu môžu spätne pochopiť aj prácu v divadle a ak sme úplne odvážni, možno aj princíp medziľudských vzťahov v spoločnosti.

Rozbor diel priamo nadväzuje na samotnú tvorbu scenárov. Mnoho z hercov píše básne alebo krátke divadelné skeče a divadlo nie je vždy tou najvhodnejšou platformou na ich realizáciu. Najmä v konfrontácii svojho zámeru, idei vytvorenej v hlave s realitou realizovaného kusu, môže vzniknúť rozčarovanie. Ak však rozšírime realizáciu z divadla aj na film, či už hraný, alebo animovaný, dokážeme sa možno priblížiť k samotným ideám hercov bez kompromisov.

Herci prejavili záujem pracovať s filmovou technikou a niektorí dokonca ukázali veľký cit pre kompozíciu a stavbu záberov. Je to výnimočné nadanie, ktoré sa dá rozvíjať nielen pomocou kamery, ale aj vo fotografii, maľbe alebo v soche. Film je však zo všetkých týchto disciplín najbližšie divadlu, a tak vytvára logické premostenie medzi známym prostredím a novými vyjadrovacím prostriedkami.

V oblasti filmového herectva prakticky nie je čo dodať, u divadelných protagonistov v kolektíve nenastal žiaden problém. Film v digitálnej forme však priniesol hercom novú možnosť nahliadnuť zvonka na svoju vlastnú prácu a analyzovať ju. Umožňuje im vidieť sa z perspektívy diváka a objektívnejšie vyhodnotiť svoj výkon.

Digitálna technológia vo všeobecnosti veľmi sprístupnila filmovú tvorbu, a to z hľadiska finančného aj realizačného. Vďaka tejto nenáročnosti je možné vyprodukovať aj niekoľko menších skečov každý mesiac a prácu s videom tak zaradiť do štandardného procesu práce s hercami ako súčasť terapeutickej práce.

Pokračovať v realizácii projektu "Okom do sna" má veľký význam a bola by vyslovená škoda ho teraz, keď sme overili jeho funkčnosť v procese systematickej práce s hercami s mentálnym postihom, ďalej nerozvíjať. Súbor informácií, ktoré sa zozbierali v tejto fáze sa, okrem prípravy filmu, využije aj pri tvorbe dvoch plánovaných predstavení na túto sezónu. Už teraz sú jasne pripravené dva námety na film a ďalšie nápady, ktoré majú potenciál sa do námetov rozrásť. Časť filmov by sme radi zrealizovali už v roku 2007, ale zrealizovať individuálny filmový projekt s každým z hercov je práca na dlhšie obdobie. Projekt "Okom do sna" by sa tak mohol stať jedným z nosných dlhodobých projektov Divadla z Pasáže a jeho realizácia môže formovať nové metódy arteterapie do budúcnosti.

Možnosť nahliadnuť do sna je veľký krok k vzájomnému porozumeniu.

Lukáš Kodoň