SME NENORMÁLNI.

Slovné spojenie Festival Arteterapie označuje sociálno – spoločenské pôsobenie tohto stretnutia. Divadelné príbehy, ktoré sa tu stretnú majú spoločný menovateľ sociálneho rozmeru. Príbehy budú rozprávať ľudia, ktorí sú oproti “normálnej” spoločnosti vymedzení ako “iní”. Mentálne, sluchovo, zrakovo, telesne postihnutí, bezdomovci, emigranti, mladí ľudia z ghetta, ľudia boriaci sa chudobou a chorobami zo špiny a mladí ľudia, ktorí sa “iní” cítia. Prirodzeným gramatickým opozitom adjektíva “normálni” je “nenormálni”. Gramatika v tomto prípade poskytuje istú dávku sebairónie, s ktorou je možné súhlasiť – je to festival nenormálnych ľudí (čím si samozrejme, neosobuje právo na túto kolokáciu:)) Arteterapia je medicínsky pojem, zjednodušene označuje psychoterapiu, ktorá aktívne využíva umeleckú činnosť pacientov. Pacient je ten, kto je chorý a rozhodol sa byť účastný nejakého liečebného procesu.
Spojenie Umenie na margu definuje stav kultúry a kultúrnosti na Slovensku.
Štyridsať rokov komunizmu a následný prudký prechod našej spoločnosti do bariér slobody zanechali na našej schopnosti vnímať a hodnotiť prejavy kultúry a kultúrnosti podivuhodnú optickú deformáciu. Práve preto sa festival ako tento, ktorý by mohol a mal byť len jedným z mnohých prejavov nekonečnej radostnej pestrosti života sa nechcene javí ako politické gesto. V svetovom divadelnom slovníku sa divadlu “nenormálnych ” hovorí komunitné divadlo (community-based theatre) alebo divadlo-fórum (forumtheater). V tejto nadväznosti sa mi zdá dôležité uvedomiť si len jediné: tie najprogresívnejšie divadelné inscenácie na Slovensku tvoria ľudia, ktorí sa spájajú na základe zdieľaného životného pocitu. Veľmi často sú to skupiny, kde sa miešajú ľudia, ktorí nemajú divadelné vzdelanie (ne-herci, ne-režiséri, ne-dramaturgovia, ne-hudobníci, ne-scénografi- ne-profesionáli:)), s ľuďmi, ktorí ho majú a spoločne dokážu zúrivo a nádherne hovoriť za seba a za svet, ktorí žijú. Napriek tomu, že podmienky v ktorých tvoria, sú úbohé, finančné a logistické zázemie ešte úbohejšie, že ich k tomu nikto nenúti, nemajú to v štatúte ani v popise pracovnej činnosti. Pokojne by sme ich mohli nazývať komunitami. Ale možno sú iba nenormálni. V samotnej podstate veci je to však úplne nedôležité. Označenie komunitné divadlo je len dočasná škatuľa, ktorá slúži na vykreslenie obrysov istého spoločensko – umeleckého fenoménu.
Divadlo je prastarý prejav medziľudskej komunikácie, na ktorý má právo každý. Naša smiešne mladá divadelná história (založenie SND – 1921) tento fakt veľmi prosto potvrdzuje ale napriek všetkým súvislostiam vzniklo v našej spoločnosti všeobecné povedomie, že je to inak. Akoby sa umelec rodil len v akejsi elitárskej, tajomnej komore nazvanej buď VŠMU, Akadémia umení, Konzervatórium na Hornejdolnej 36 alebo čosi podobne mystické a označkovaný touto nálepkou mal zrazu právo byť výnimočným. Je to nezmysel a treba si to uvedomiť. Divadlo je jedinečne živý a živelný jazyk, ktorý nemožno uzatvárať do nijakých škatúľ, lebo tam umrie.

Zuza Ferenczová
dramaturg a koordinátor festivalu